Troublemaker- 35. diel

30. října 2013 v 16:13 | Dadusha Dulce |  Troublemaker
Mám pocit, že stále pridávam len toto, ale keď už to mám celé napísané, nebude to len tak ležať v počítači... proste to pridám, snáď to aspoň niekoho poteší :)
Toto je predposledná kapitola! Veľké finále bude v utorok o 16.00 :)



"Niall neviemtvojedruhémeno Horan! Kde to sme?" skríkla som, keď sme vystúpili z lietadla. Slnko. Teplo. Rozhodne sme neboli v Anglicku.
"Vitaj v Mexiku," usmial sa na mňa a potom sa nahol, aby ma pobozkal do vlasov: "Všetko najlepšie."
"V Mexiku?" hlúpo som pootvorila ústa, tak, ako to zvyknú robiť tie hlúpe hviezdičky z telenoviel. Mexických telenoviel. Och, koľká irónia!

"Ehm, toto je ten tvoj darček?" trochu zmätene som naňho pozrela.
"A čo iné? Hádam nie ten niekoľkohodinový let, ktorý si celý prespala?" žmurkol na mňa a potom ma chytil za ruku: "Poď, už sa neviem dočkať, kedy si to tu spolu obzrieme."
Poslušne som sa ním nechala nasledovať. Spolu sme vkĺzli do auta, ktoré sa pristavilo tesne pri letiskovej bráne a po chvíľke sme vyštartovali. Užasnuto som sledovala krajinu vôkol nás.
"Nemusel si ma brať do Mexika," prehovorila som, keď som konečne odvrátila pohľad od okna.
Len pokrčil ramenami. "Chcel som."
"Ešte viac sa o mne bude písať, že som zlatokopka."
"Trápi ťa, čo o tebe píšu?"
Dlho som mlčala, no napokon som sa rozhodla zatváriť čo najľahostajnejšie. "Možno."
"Angie, neklam mi. Prosím." Jeho pohľadu sa nedalo odolať.
"Dobre, uznávam, trochu ma to trápi. Koho by to netrápilo? Povedz, že teba to tiež netrápi."
"Občas ma to ešte trápi, ale momentálne ma trápi oveľa viac, že to trápi teba."
"Niall, nechajme to tak, prosím. Ja si na to zvyknem, viem, že to dokážem. Dokiaľ sme my dvaja spolu, neberiem to ako niečo hrozné," usmiala som sa.
"Dobre, ale daj mi svoj mobil," požiadal ma a ja som mu ho, nič netušiac, podala. Vypol ho a potom si ho schoval do vrecka nohavíc. "Žiaden Twitter, Facebook a podobné otravné veci. Len my dvaja. Platí?"
Chvíľu som bojovala s pokušením vrhnúť sa naňho a vyrvať mu ten mobil z vrecka. "Platí," prisvedčila som nepresvedčivo.
Keď sme vystúpili z auta, opäť som len mohla vyvaľovať oči v nemom úžase. Nenachádzali sme sa na mieste, kde stoja vysoké, luxusné hotely a hemží sa to butikmi. Malebná pláž, zopár barov, malé obchodíky, no najviac ma dostal drobný hotelík na pláži, ku ktorému sme mali namierené. Pocítila som, že sa mi tisnú slzy do očí a cítila som sa trápne. Ja predsa neplačem, a už vôbec nie kvôli nejakému hotelu!
"Ako si vedel...?" spýtala som sa ho aj napriek tomu a s prekvapením som zistila, že zniem dojato.
"Poznám ťa," usmial sa a bolo vidieť, že ho moja radosť potešila. Nežne ma pobozkal.
Potom sme spoločnými silami (aspoň som sa snažila, aby to tak vyzeralo, no bolo to veľmi nevyrovnané) odniesli naše kufre na hotelovú recepciu. Spomenula som si, ako som sa s Niallom naťahovala o kufor vtedy, keď sme boli v Írsku, a musela som sa pousmiať.
Niall podišiel k recepčnej a začal s ňou konverzovať v španielčine, čo ma ohúrilo, keďže som netušila, že tento jazyk ovláda. Zahryzla som si do pery. Zrejme nie som veľmi dobrá priateľka.
Keďže ich konverzácií som nerozumela ani ň, posadila som sa do jedného z kresiel rozostavaných navôkol a premýšľala. Cítila som sa šťastná, mimo hraníc Británie, no zároveň som mala veľa otázok, ktoré som chcela Niallovi povedať.
"Poďme na izbu," vyrušil ma zo zadumania Niall a spoločne s istým Manuelom (ktorý vyzeral ako typický telenovelový hrdina) vyteperil kufre hore schodmi. Potom si ma veľmi detailne obzeral, či nezačnem pri pohľade na Manuela červenieť, čo ma tak napálilo, že som sa len tak-tak ovládla, aby som milému Manuelovi neskočila okolo krku.
Len čo sme vošli do izby, priskočila som k balkónovým dverám a otvorila ich, takže som vstúpila na balkón, na ktorom som bola sama. Výhľad mi vyrazil dych - vlny obmývali breh a belasé more sa nádherne ligotalo, keďže slnko, umiestnené vysoko na oblohe, naň svietilo. Bola to nádhera.
"Ako sa ti to páči?" pristúpil ku mne odzadu Niall a objal ma. Zabudla som, že som sa naňho chcela hnevať. Zabudla som na všetko.
"Je to dokonalé," vydýchla som. Ešte chvíľu sme spolu obdivovali ten zázrak, a potom sme sa pomaly presunuli do izby, aby som si ju mohla obzrieť. Bola nádherná, nie veľmi malá, ale ani veľká, vkusne, no nie draho zariadená. Presne tak, aby to vyhovovalo nám obom.
Tvár sa mi rozžiarila: "To je úžasné! Už sa neviem dočkať, kedy pôjdeme do mora. Chcem sa ísť potápať, takže by som si mala..." v nemom úžase som sa obrátila na Nialla a nahlas zvolala: "Fabricio!"
Ustarostene na mňa pozrel. "Nie, ja som Niall..."
"Nechápeš, to Fabricio!" vzrušene som zamávala rukami, až som zakopla a prekoprcla sa rovno na posteľ. Rýchlo som sa posadila a začala tárať: "Myslela som, že keď mi daroval tie šnorchle a podobne, že si zo mňa len uťahuje, ako je zvykom. Ale nie, on mi ich dal, takže..." zarazila som sa. "Takže vedel, že pôjdem k moru," dokončila som pomaly.
"Ako to vedel?" pozrela som na Nialla.
"No, ja... rozprával som sa s tvojou mamou a ona mi spomenula Fabricia, vraj u vás minule bol a pochopila, že ste veľmi dobrí priatelia. Dala mi kontakt na pizzeriu, kde pracuje a ja som tam zašiel. Vlastne... tento nápad mi vnukol Fabricio. Povedal, že si nikdy nebola pri mori. Ale on si nemohol dovoliť zaplatiť ti celý pobyt, tak ti dal to, na čo mal..." Niall sa na mňa uprene zadíval: "Máš ho rada, však?"
"Samozrejme, že ho mám rada, je to môj najlepší priateľ."
"Vždy si ho mala rada iba ako... priateľa?"
Veľmi rýchlo som pochopila, kam tým mieri. "Niall, preboha! Medzi mnou a Fabriciom by nikdy nemohol byť vzťah. Sme rovnakí. Nedokázali by sme si navzájom ustriehnuť slobodu. On by mi dával priestor, viac ako by som potrebovala, a ja by som sa nebránila."
"Beriem ti priestor?" zamračil sa Niall.
"Isteže nie, bože! Ja ho ale s tebou nepotrebujem. Rozumieš?"
"Možno by si ho nepotrebovala ani pri Fabriciovi," zašomral.
"Niall, preboha," prevrátila som očami. "Keby sme my dvaja chceli spolu chodiť, stalo by sa to, ver mi."
"Takže ste sa priťahovali?"
Tieto otázky mi už vážne liezli na nervy. "Chceš vedieť pravdu? Áno. Koho by už len taký chlap nepriťahoval? Že sa medzi nami niečo stalo? Áno, nepopieram. Ale dovoľ mi pripomenúť, že chodím s tebou, nie s ním, a že som akékoľvek city k Fabriciovi, presahujúce priateľskú hranicu, už dávno pochovala!" Rozčúlil ma. Prišli sme si užiť peknú dovolenku a nie sa hádať o Fabriciovi. Hnevalo ma, aký je žiarlivý.
Dlho vládlo ticho. "Angela, prepáč," ozval sa vzápätí, lenže ja som si nebola istá, či ešte o jeho slová stojím.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 A.K. A.K. | Web | 30. října 2013 v 18:25 | Reagovat

škoda, že už to bude končiť...tento príbeh som si fakt obľúbila a som zvedavá ako to nakoniec dopadne :)

2 Isa Isa | Web | 30. října 2013 v 22:01 | Reagovat

Příští díl už je poslední? Proč mám pocit, že se rozejdou? Tenhle konec mě mate. :D Nicméně...na konec se netěším, protože nechci, aby byl konec a jsem moc zvědavá, jak to ukončíš. :D

3 S-hejvi S-hejvi | Web | 31. října 2013 v 13:04 | Reagovat

krásně napsané, jen tak dál!♥

4 Smile Jane | ©chers-brats Smile Jane | ©chers-brats | Web | 31. října 2013 v 14:57 | Reagovat

OH NOooooo Konec? Teda příště? To néé... Co takhle 2. řada, ta by nebyla? Prostě dokonalý (:

5 Fleur Fleur | Web | 3. listopadu 2013 v 16:50 | Reagovat

Dnes SOML ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama