This Love Is Forbidden - 20. kapitola

18. října 2014 v 13:48 | Dadusha Dulce |  This Love Is Forbidden
Už sú to skoro 2 mesiace! Úprimne, ani neviem, či ešte budem pokračovať. Nejako mi to tu zrejme nechýba a asi nechýbam ani ja, ale... vôbec sa nepohybujem v sfére blogu a myslím, že sem akurát dopridávam len túto poviedku (ak sa na to nevykašľem a budem ju dávať len na Wattpad). Stojí to ešte za to? Budem rada, ak sa vyjadríte v komentároch. Pekný víkend.
Nie som si istá, či ste niečo podobné zažili. Či poznáte ten pocit, keď bol niekto súčasťou vášho života hrozne dlho, zrazu ho bez varovania vytrhli, no našťastie ho vrátili späť.
Ja ten pocit poznám.
Je to veselé, ale aj rozpačité. Ľudia, s ktorými ste zdieľali všetko, sa zrazu stanú známi - hanbíme sa pred nimi ponosovať, obhrýzať si nechty alebo grgať. Vieme, že to skrývať nemusíme, no inštinktívne to aj tak robíme - je to naša typická vlastnosť.

Presne tak som sa cítila, keď sme si prišli pre Sammyho a Ellie. Bola som šťastná, ale tak sme si od seba odvykli, že som sa správala, akoby boli priatelia na návšteve - alebo ako ozajstné deti, ktoré sme adoptovali, a ja som im chcela ukázať svoju najlepšiu stránku.
Viem, že je to hlúpe. Obaja ma poznali od narodenia a s človekom sa žiadna zázračná premena za rok neudeje. Ale nemohla som si pomôcť.
Viezli sme ich do nášho nového domova. Bola to premiéra pre náš všetkých - Zayn a Chloé, pravdaže, vedeli, ako je celý byt zariadený, ale ani oni tam ešte nespali. Mala to byť naša prvá noc. Cítila som sa trochu vzrušene, asi ako novomanželka.
Auto sme zaparkovali v podzemnej garáži a odtiaľ sme rovno prešli dovnútra. Zayn radšej robil preventívne opatrenia, pretože v priebehu posledných dní sa takmer výlučne zdržiaval tu a nechcel, aby nás média tak skoro odhalili.
Vyviezli sme sa výťahom priamo do apartmánu. Sammy kráčal pomaly, opatrne, ale Ellie už odhodila všetky zábrany a rozbehla sa chodbou do obývačky.
"Fííha!" jej radostný výkrik sa ozýval celým bytom a ťaživá atmosféra razom zmizla, akoby sme všetci naraz od úľavy vydýchli. Báli sme sa, ako budú reagovať. V aute som im už o našom sťahovaní hovorila a oni tomu rozumeli, no bála som sa, že nové prostredie bude pre nich stresujúce.
Sammy sa rozbehol za najmladšou sestrou, aj on chcel vidieť, čo ju zaujalo. Aj ja som sa rozbehla za nimi, sestru z manželom sme nechali vzadu.
Pravdaže som vedela, ako vyzerá obývačka. Ale tá ma nezaujímala, zaujímal ma výraz mojej malej sestričky, ktorá vyzerala šťastne a ohromene - asi ako Alica v Krajine zázrakov.
"Páči sa ti to?" roztvorila som náruč a sestra mi tam poľahky vhopla. Bola ťažšia, ako naposledy, ale jej blízkosť ma hriala pri srdci.
"Je to tu krásne! Tu budem odteraz bývať?" uprela na mňa zvedavý pohľad a keď som prisvedčila, šťastne sa zasmiala.
Bolo také krásne vidieť, akú má radosť. Pri pohľade na je šťastnú a nevinnú tvár, nepoznačenú pobytom v domove, sa mi chcelo smiať aj plakať. Bola som šťastná, že to zvládla. Ale zároveň hrozne smutná. Ako môže niekto dopustiť, aby také anjelské stvorenie skončilo na takom mieste?
"Chcete vidieť svoju izbu?" spýtal sa Zayn. Sestra mi svižne vyskočila z náručia, až ma prehlo, a priskočila k nemu: "Jasné!" Potom ho chytila za ruku a prikázala mu, aby jej ju ukázal. Nahlas som sa rozosmiala.
"Je úžasná, však?" Chloé ma objala. Pritakala som.
"Je. Bože, tak hrozne som sa bála, ako ju to ovplyvní. A ona je stále rovnaká..." slzy sa začali valiť prúdom a nedokázala som ich zastaviť. Sestra ma objala pevnejšie a podala mi vreckovky.
"Ideš sa pozrieť na ich izbu?" veselo sa na mňa usmiala a keď som sa spamätala, vybrali sme sa za nimi. Ellie už bola vo svojom živle, skákala na posteli a popritom skúmala všetky hračky, nové aj tie pôvodné. Sammy len rozpačito sedel na svojej posteli v tvare pretekárskeho auta a opatrným, zvedavým pohľadom skúmal novú futbalovú loptu, položenú na kraji postele.
Sadla som si vedľa neho, zdvihla loptu a hodila ju po ňom. Nečakal to, trafila ho do hlavy a zatváril sa zmätene. Veselo som sa zaškerila.
"Už si dlho netrénoval, čo? Chýba ti postreh." Rozhodla som sa, že na Sammyho treba inak. Nedám mu najavo, že bol dlho preč. Očividne ho to zasiahlo viac ako Ellie, a ak sa budeme tváriť, že bol vždy súčasťou našich životov, hádam sa rýchlejšie aklimatizuje.
Váhavo sa na mňa usmial, chytil loptu a prstami skúmal jej povrch. "Kvalitná lopta," povedal.
"To dúfam. Trvalo nám takmer mesiac, než sme zohnali všetky podpisy hráčov Chelsea. Distribútor nám tvrdil, že sú všetky stopercentne pravé, ale to musíš posúdiť ty, ty si odborník." Oči sa mu rozšírili, keď si vypočul, kto tú loptu podpísal.
"Je tam Lampard?" otáčal loptu a usilovne hľadal podpis.
Pokrčila som plecami. "Ty musíš vedieť, ja sa v tom nevyznám."
Zrazu ma prekvapilo objali dve ruky, silno ma stisli, až som zalapala po dychu. "Ďakujem, Annie."
"Och," prekvapene som vyklopila, lapajúc dych. "Nie je za čo. Je to hlavne Zaynova zásluha." Sammy sa pozrel na Zayna, ktorý sa práve hral s Annie s jej Barbie domom. Zdalo sa, že zvažuje, čo má urobiť.
"Pokojne objím aj jeho," poradila som mu s úsmevom. "Má to rád."

Všetci sa zabávali a tvárili sa uvoľnene. Páčilo sa mi to, ale potrebovala som byť chvíľu sama a utriediť si myšlienky. Potichu som opustila izbu a vybrala sa hľadať tú svoju.
Túžila som sa zvaliť do postele, zavrieť oči a len premýšľať. V tejto chvíli mi bolo jedno, aká obyčajná moja izba bude. Prvý návrh, ktorý som si vybrala, bol totiž počiatočný model izby. Posteľ, stôl, skriňa, koberec, nejaké doplnky. Nič extra, ale ja som nikdy nebola náročná. Nemyslím si totiž, že šťastný život spočíva v tom, ako mám zariadenú izbu.
Preto, keď som otvorila dvere, nebola som si istá, čo vidím. A čo si mám myslieť.
Trochu som nad tým rozmýšľala. Aké by to bolo, keby som fakt dostala izbu, po ktorej v skutočnosti túžim. Ale aby som bola úprimná, nerozmýšľala som nad tým príliš, pretože už som toho zažila dosť. Veci sa nedejú tak, ako si ich predstavujem, obzvlášť keď si ich len predstavujem a nič preto, aby som splnila svoje túžby nerobím.
Takže to, že izba bola zariadená úplne inak, ako som sa s Jennifer, tou dizajnérkou dohodla, ma úprimne prekvapilo.
Len som tam stála a skúmala to pohľadom. Všetko bolo do najmenších detailov rovnaké, ako na jej tablete. Nádherná izba, ktorú sme spolu naplánovali, bola skutočná.
Viem, čo si asi myslíte. Je to len izba, nič veľké. Napokon, sama som povedala, že na tom nezáleží. Ale práve to bolo na tom také skvelé.
"Páči sa ti?" Tak dlho som tam stála a kochala sa, že ma zvuk cudzieho hlasu vyľakal. Prudko som sa strhla a udrela sa o zárubňu.
"Hej," povedala som a kým som si pripravovala, čo povedať ďalej, rozhovoril sa on.
"Jennifer mi ukázala ten návrh, ktorý ste spolu vypracovali. Nechápala, prečo si ho odmietla. Jasné, že mne to došlo. Annie, prosím ťa, nabudúce kašli na nejaké výčitky svedomia či čo. Myslíš si, že je to pre mňa problém, zariadiť ti izbu tak, ako sa ti páči? Že na to nemám?"
"Isteže na to máš," ohradila som sa. "Presne preto som ju nechcela. Nechcela som, aby si si myslel, že ťa zneužívam len preto, lebo na to máš, chápeš?"
"Bože, Annie," povzdychol si.
"Aký máš problém? Aj tak si urobil po svojom!"
Zarazil sa. "Myslel som... že si chcela túto izbu." Tváril sa prekvapene. "Ale ak nie, tak proste zavoláme do obchodu... určite to vezmú späť, s nejakou províziou..."
"Zayn, Zayn, haló!" zamávala som mu rukami pred očami. "Áno, chcela som túto izbu. Fajn? Ale nebolo by mi zle ani v tamtej. Prežila som krásne detstvo v úplne obyčajnej izbe, a určite aj ty."
"S dostatkom fantázie nie je nič obyčajné," uškrnul sa.
Aj mne sa pery stočili do úsmevu. "Presne. Ďakujem, ďakujem, ďakujem na stokrát. Si super," pevne som ho objala (chcela som ho aj pobozkať na líce, no nakoniec som si to rozmyslela).
Objatie mi opätoval. "Nabudúce by som bol rád, aby to šlo aj bez tejto šarády."
Zaškúlila som naňho. "Aké nabudúce?"
"No, veď musíme zaradiť letné sídlo, nejakú chatu v horách a dom v Amerike..." Musela som vyzerať dobre šokovane, pretože to nevydržal a rozchechtal sa.
Zamračila som sa a udrela ho päsťou. "Prestaň si robiť žarty!"
"Prepáč," odvetil, ale niečo v jeho tóne a výraze ma nechalo na pochybách, či to myslí úprimne.
"Dobre sa ti smeje, čo? Ale len aby si vedel, mňa myšlienka chaty na horách ozaj nadchla. Počkaj, keď o tom poviem Chloé! A dom v Amerike... dúfam, že ti je jasné, že to musí byť buď v Kalifornií alebo na Floride, my sa neuspokojíme s hocičím."
"Dobrý pokus, Annie," zasmial sa a objal ma okolo pliec.
"Som rada, že to berieš s humorom, Zayn, ale ja som dokonale vážna."
"No iste. Vieš čo, na horách nám postačí aj nejaká búdka a čo sa týka tej Floridy, je tam celkom teplo, čiže ti určite nebude vadiť spať na pláži."
"Ach, aký si len vtipný..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simona Vixen | segmento.blog.cz Simona Vixen | segmento.blog.cz | Web | 19. října 2014 v 15:34 | Reagovat

Ach♥ je to dokonalé, ale ty to určite vieš, lebo si pani spisovateľka ! :) bolo milé od zayna, že jej zariadil izbu podľa jej predstáv :) teší sa na ďalší diel!!

a čo sa týka blogu, ty musíš vedieť či pokračovať alebo nie, ale mne tu rozhodne chýbaš! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama